Na Donbase som navštívil „zakázané“ miesta ako Doneck, Avdejevka alebo Mariupol. Mal som možnosť na vlastné oči vidieť realitu a na vlastné uši počuť pravdu. Ako prvé miesto na Donbase som však navštívil významný pamätník Saur-mogila, ktorý je venovaný na jednej strane hrdinom 2. svetovej vojny a na druhej strane hrdinom civilnej vojny, ktorá na pôde Donbasu prebiehala od roku 2014 do roku 2022 a plynulo prešla do súčasného ozbrojeného konfliktu. Pamätníky venované 2. svetovej vojne však museli byť obnovené, pretože, ako som sa dozvedel od miestnej obyvateľky Inny, boli banderovcami úplne zničené, pretože tí nemajú potrebu bojovať iba proti živým obyvateľom Donbasu, ale bojujú aj s dávno mŕtvymi dušami a minulosťou.
Samozrejme vedel som, že na Ukrajine sa dlhodobo ničili pamätníky na sovietske časy, resp. na hrdinov Červenej armády a vo veľkom sa budovali pamätníky hlavne nacistického zvera Banderu, ale až na Donbase som sa dokázal skutočne vcítiť do reality, ktorá je taká, že títo Banderovi pohrobkovia tak činia práve kvôli tomu, aby sa zabudlo na tie zverstvá, ktoré nielen na Donbase páchali nacisti a fašisti. Na Donbase sa však darí obnovovať pamätníky na pravdivú históriu, skutočnú minulosť a skutočných hrdinov 2. svetovej vojny a zároveň sa pridávajú aj pamätníky, ktoré pripomínajú hrdinstvo a obetavosť tých novodobých hrdinov Donbasu a taktiež aj pamätníky venované nevinným obetiam, ktoré zaplatili životom počas rokov 2014 až 2022, ako napr. Alej anjelov, ktorá je venovaná detským obetiam teroristických zločinov páchaných neonacistickými banderovskými vrahmi.
Oslobodené miesta Donbasu dnes doslova vstávajú z popola, obce, mestá a infraštruktúra sa veľmi rýchlym tempom obnovujú, napr. v Mariupole vyrastajú celé nové sídliská, školy, nemocnice, kultúrne centrá, ale aj verejné priestranstvá, ako mestské parky a najmodernejšie športoviská. Avšak stále sú tu viditeľné stopy po bojoch a napr. mesto Avdejevka, ktoré malo pred vojnou cca 35-tisíc obyvateľov, je takmer celé zničené a vyľudnené. Avdejevka bola ukrajinskou armádou premenená na vojenskú pevnosť, v ktorej boli miestni obyvatelia držaní a používaní ako živé štíty.
Z obyvateľov Donbasu je síce cítiť hrôzy vojny a strach z toho, že sa vojna môže vrátiť, ale v oslobodení vidia hlavne nádej na dobré, mierové a pokojné časy vo svojom jedinom domove. Na oslobodené miesta sa postupne vracajú ľudia, ktorí kvôli vojne odišli, ale mal som možnosť stretnúť aj ľudí, ktorí zo svojich obydlí odmietli odísť aj počas bojov a dodnes bývajú v rozbombardovaných domoch.
To, čo dobrí ľudia Donbasu počas dlhých 10tich rokov museli zažívať, z nich už nikto nikdy neodstráni a každý jeden z nich je pre nás na Slovensku, resp. v EÚ pomyselným zrkadlom, v ktorého odraze budeme už navždy vidieť to, pred čím sme si zakrývali oči a tvárili sme sa, že to nie je realitou, ale iba ilúzia, ktorá sa nás netýka. Pre mňa sú títo ľudia skutoční hrdinovia našej doby, ktorí sa dokázali postaviť sami za seba, za svojich predkov – za svoju minulosť, za svoje deti – za svoju budúcnosť, za svoje korene – za svoju národnú identitu a v neposlednom rade za svoju ľudskosť a dokázali dlhých 8 rokov odolávať snahám o ich genocídu, ktorá je dodnes na Západe spochybňovaná, a skončila sa až začiatkom špeciálnej vojenskej operácie, ktorú 24. 2. 2022 zahájilo Rusko, aby obyvateľov Donbasu zachránilo od vyhladenia.
Nestretol som tam jediného človeka, ktorý by Rusko považoval za agresora či okupanta a chcel, aby sa Donbas opäť dostal pod vládu Kyjeva. Taká je realita a kto mi neverí, nech sa ide na vlastné oči presvedčiť a na vlastné uši si vypočuť pravdu od miestnych. Mňa nikto nepresvedčí o tom, že to tak nie je, pretože ja som to na vlastné oči videl a na vlastné uši počul. U mňa pravda zvíťazila.
Počul som veľa príbehov od obyvateľov Donbasu a zapôsobil na mňa každý jeden z nich. Napríklad v Avdejevke som mal možnosť rozprávať sa s jednou miestnou obyvateľkou, ktorá ostala vo svojom dome žiť aj napriek tomu, že de facto bola na bojisku. Bola to Ukrajinka, učiteľka histórie. Dozvedel som sa od nej, že je a navždy bude Ukrajinkou, ale radšej bude žiť v novom regióne Ruskej federácie, alebo, ak chcete, pod Ruskom, ako keby mala znovu zažiť vládu ukrajinských nacionalistov, resp. banderovcov, ktorí podľa nej kompletne prevrátili ukrajinské dejiny a urobili z nich falzifikát histórie. Pre mňa to bol veľmi silný moment, keď som na vlastné uši mohol počuť od ukrajinskej učiteľky histórie, že na Ukrajine dnes neplatí historická pravda, resp. je zakázanou.
Ďalej som od miestnych obyvateľov na vlastné uši počul príbeh o tom, ako ukrajinská armáda zničila civilný objekt, bytový dom, raketou Grad, ktorá bola dodaná slovenskou vládou, a na vlastné oči som tento zničený dom aj videl a vo vlastných rukách som dokonca aj držal niektoré časti z tej slovenskej rakety. Zdôrazniť pritom musím, že spomínaný dom sa nachádza v centre mesta Doneck a široko ďaleko nie sú a neboli umiestnené žiadne vojenské ciele.
Tiež som počul skutočný príbeh o podobnom teroristickom útoku, ktorého cieľom bol autobus plný civilistov, ktorí zhoreli zaživa, vrátane dvoch detí. Na tento zločin banderovci použili systém Vampír darovaný Českou republikou. To my, Slováci a Česi, naozaj chceme aj naďalej podporovať teroristov, dodávať im zbrane, ktoré používajú proti spiacim rodinám?! Pýtam sa to aj na margo študenta diplomacie Artura, ktorý mi napr. povedal to, že ak Západ na Ukrajinu dodá rakety dlhého doletu, tak banderovci tieto rakety použijú proti nim – civilistom.
Mal som možnosť rozprávať sa o udalostiach z roku 2014 z Majdanu s bývalým príslušníkom policajnej jednotky Berkut, na ktorého vystrelili z budovy kontrolovanej demonštrantmi a projektil ho zasiahol do tváre. Rozprával som sa aj s otcom Viktorom, pravoslávnym kňazom, ktorý zdôraznil to, že v tejto vojne sa útočí aj na pravoslávnu vieru miestneho obyvateľstva a že im bola viera ako taká zakazovaná zo strany banderovského kyjevského režimu. Ukrajinci na jeho farnosť zaútočili kazetovou muníciou, pričom on sám utrpel zranenia a sám sa musel zaviesť do nemocnice na ošetrenie, pretože sanitky sú pre Ukrajincov počas útoku primárnym cieľom. A mnoho iných srdcervúcich príbehov od ľudí, ktorí sa previnili iba tým, že rozprávajú a chcú aj naďalej rozprávať po rusky.
Lebo je.hňup. ...
...prečo tu šéf nejakej slovenskej straničky... ...
Vďaka za blog ! ...
Tak chod tym Ukrajincom na pomoc, hnupe. ... ...
+++++++++++++++++++++++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty